Práve som dopísala svoj prvý zošit Moleskine- s láskou venovaný a pokreslený, otváram ďalší a teším sa na život, ktorý sa v ňom stane. Na úvodnú stranu píšem:

peering from some high
window; at the gold
of November sunset
(and feeling: that if day
has to becomie night
this is a beautiful way)

Je chladná, žiarivá jeseň, dnes dopoludnia padá prvý sneh. S Paťkou sme si robili čokoládovú kávu a pečenú ovsenú kašu na raňajky. Bolo to báječné. Chýbate mi veľmi, tak ako každý deň. Neprejde jeden, kedy by som si na Vás nespomenula- ako ste rozlietané do diaľok, ako si žijete životy. Občas si spomeniem na obdobie keď sme boli mladšie- ako sestry stále spolu. Prichádza zima- uvedomila som si ako milujem chlad- ako sa naň teším, na vyštípané líca a teplo domova, teplo kávy a všetkých iných vecí, ktoré sa dávajú do hrnčekov. Dym z úst. Život sa mi teraz páči, aj keď je veľmi únavný. Snažím sa viac pozerať, viac cítiť, keď čítam, viac sa sústrediť, viac písať. Uvažujem, že sa prefarbím na svetlo (nie blond ale akosi svetlo), mám chuť študovať religionistiku v New Yorku, mám nových super kamarátov. Keď budem mať čo i len štipku viac času, chcem s Vami skypovať a povedať si všetko. Som zaľúbená, veľmi, až na hranici s bolesťou- ale dnes som si prečítala, že v živote budem určite trpieť, tak si aspoň môžem vybrať, kto mi tú bolesť spôsobí, a ja asi viem. Život sa posúva.            Zbožňujem Vás a ostávam navždy Vaša Mirka